Laxnosť, oslabenie či nedostatočnosť brušnej steny. Možností na spevnenie tejto časti opornej sústavy je mnoho. Koľkí z nás by sa mohli pýšiť jej stabilitou? Dôležitosť a prínos štruktúr brušnej dutiny nachádzame v ochrane vnútorných orgánov, spolupráci na dýchaní, generovaní sily pre končatiny a omnoho viac. Patofyziológia je ZNÁMA, diagnostika pomerne jednoduchá, a riešení nespočetne. Poďme sa spoločne pozrieť na stav, pri ktorom sa budeme snažiť dať dokopy niečo, čo je naoko rozdelené.
Problematika
Naštrbený nie je len vzťah samotných brušných svalov (m. rectus abdominis, m. obliquus abdominis externus/internus, m. transversus abdominis), ale do sporu o komfort sa pridáva aj tzv. linea alba či iné fasciálne štruktúry (anterior rectus sheath, posterior rectus sheath, external oblique fascia). Spolu formujú brušnú stenu do podoby, ktorá jej náleží (pokiaľ sa nerozhodneme každý večer usporiadať hody). K čomu presne dochádza? Oslabenie vyššie spomenutých svalových a fasciálnych štruktúr môže viesť k deformitám ich kontúr a postupnému zvyšovaniu vnútrobrušného tlaku. To spôsobí postupné odďaľovanie m. rectus abdominis spoločne s linea alba, najmä do šírky (latero-laterálne). Vážnejšie stavy opisujú postihnutie celej prednej brušnej steny s „rozchodom“ lineae semilunares. Viacero štúdii sa zhodlo, že za diastázu recti budeme považovať rozostup medzi m. rectus abdominis o šírke viac ako 2cm (niektoré uvádzajú od 2,7cm). „Ohrozenú“ skupinu tvoria tehotné ženy, ľudia s viacpočetnými brušnými operáciami a náš najväčší nepriateľ, obezita.
Diagnostika
Je dôležité rozlišovať medzi diastázou recti a brušnou herniou. Pre druhú zmieňovanú je charakteristické pravé fasciálne poškodenie s protrúziou brušných vnútorností či omenta (väzivová blana medzi pečeňou, dvanástnikom a žalúdkom). Kdežto u diastázy recti nedochádza k pravému fasciálnemu defektu, ale len k oslabeniu (nie len) stredovej línie – linea alba, následkom čoho vzniká „vydutie“ brušnej steny. Jej diagnostika sa najčastejšie opiera o anamnézu a fyzikálne vyšetrenie. Potvrdiť a úplne uzavrieť tento „prípad“ môže ultrazvuková sonografia, CT, či MRI zobrazovacie modality. Bolesti driekovej časti chrbtice, chybné držanie tela, nafukovanie alebo zápcha. Príznaky typické pre diastázu recti.
Možnosti
Nie je náhoda, že poškodenie pohybového systému chceme riešiť pohybom. Pravdou však zostáva, že cvičenie v zmysle úpravy/zníženia rozostupu m. rectus abdominis je v mnohých prípadoch (aj keď sa mi to nepíše ľahko) kontroverzné. A to najmä z dôvodu ne-konzistentnosti. Pohybové programy sa opierajú o pravidelnú chôdzu, cviky na posilnenie jadra/stredu tela (core), dychovú/neuromuskulárnu reedukáciu alebo dokonca neuromuskulárnu elektrickú stimuláciu. Niektoré výskumy poukazujú na úspech, iné demonštrujú nedostatočný/nepreukázateľný vplyv. Avšak, predpôrodné, popôrodné a pooperačné stavy brušnej dutiny posielajú jasný signál. V systematickom prehľade, ktorého cieľom bolo zistiť, či nechirurgické zákroky (ako napr. cvičenie) vedú k zmierneniu alebo odstráneniu diastázy recti, nachádzame jednoznačne pozitívny dopad ROZLIČNÝCH cvičebných metodík na úpravu tvaru brušnej dutiny. A teda vo výsledku záleží na viacerých faktoroch, ktoré pri diagnostike musíme brať do úvahy.
Operačné zákroky ako plikácia alebo abdominoplastika môžu byť taktiež užitočné. Tie sú najčastejšie indikované v stredne ťažkých a ťažkých stavoch diastázy recti. Plikácia je zákrok, ktorým sa chirurg snaží „zopnúť“/zošiť svalové bruška či fascie tak, aby sa napli, a tým spevnil oslabenú brušnú stenu. V najzávažnejších prípadoch použije vstrebateľnú/nevstrebateľnú sieťovinu, ktorou poprepája oslabené/voľné štruktúry, a zošije ich vstrebateľnými/nevstrebateľnými stehmi. Veľkosť sieťoviny či spôsob jej upevnenia je závislý na rozhodnutí chirurga a rozsahu poškodenia svalových/fasciálnych štruktúr.
Existujú viaceré druhy operačných prístupov a spôsobov, ktorým sa diastáza recti upravuje a rieši. Na ich presné definície však nie som spôsobilý ?.
Dôležitosť brušnej steny
Myslím, že zopár riadkov navyše si táto časť nášho tela nepochybne zaslúži. Brušné štruktúry sa vo veľkej miere podieľajú na ochrane vnútorných orgánov, vertikálnej stabilizácii, udržovaní rovnováhy pri chôdzi či iných ľubovoľných pohyboch/polohách. Ťažisko ľudského tela (v základnom anatomickom postavení) sa u väčšiny z nás nachádza približne v oblasti druhého či tretieho krížového stavca. Pri zmene polohy je naše brucho prvé, ktoré musí na tento vynútený/podmienený pohyb reagovať. Príkladom sú deti počas prvého roka života. Pre novorodenca v 3. mesiaci je nemožné sadnúť si, a zotrvať v tejto polohe čo i len 3 sekundy. Prečo? No napríklad už len preto, že jeho hlavička je zatiaľ, vzhľadom na posturálnu funkciu tela, príliš ťažká. Taktiež nepozná opornú funkciu ruky, za pomoci ktorej by prešiel do šikmého sedu a udržal sa. Zatiaľ. S postupným rastom, vývinom, a získavaním pohybových skúsenosti je približne v 8. mesiaci schopné samostatného sedu s možnosťou úchopu hrnčeka či hračiek. A to vo veľkej miere aj vďaka spevneniu brušnej steny, z ktorej generuje silu do horných končatín vo vertikále (v sede). Keďže už tento základný pohyb pozná, bude sa učiť variovať/vymýšľať iné mechanizmy a stratégie, vďaka ktorým sa neskôr dokáže postaviť.
My, dospelí, nie sme výnimkou. Základné pohyby, ktoré prevádzame každý deň sú pre nás rutinou, a neprikladáme im dôležitosť. Učíme sa previesť pohyb mnohými spôsobmi. Až do chvíle, kedy spohodlnieme a prestaneme telo vystavovať novým pozíciám. Pokiaľ máme sedavé zamestnanie, vytvoríme si 5,6,7… XY stratégii na polohu v sede. V polohách, kde sa naše posturálne stabilizátory, do ktorých zaraďujeme aj svaly brušnej dutiny, aktivujú minimálne až vôbec. Preto s nimi nemôžme (dostatočne) počítať ani v rámci víkendového športu či turistiky. Rastie riziko zranenia, chronických bolestí a zužovanie možností/variant pohybu. Učme sa rozmanitosti, pestrosti a mnohotvárnosti. Rozširujme naše pohybové spektrum. Tak nedáme ochabnutiu (nie len) brušnej steny žiadnu šancu.
