V mnohých prípadoch nie je pre telo problém, vysporiadať sa s viacerými druhmi poškodenia tkaniva. Liečebné procesy v prípade kostných, svalových, šľachových či väzivových tráum prebiehajú, najmä u mladých jedincov veľmi efektívne, rýchlo a kvalitne. Pri Sudeckovom syndróme tomu tak nie je. Na prvý pohľad by sa mohlo zdať, že neschopnosť tela vyliečiť poškodené tkanivo bude najväčší problém pri tejto diagnóze. To však nie je pravda. Prečo? Odpoveď, nie len na túto otázku, si prezradíme nižšie.
„Normálne“ hojenie
Krájate ovocie, ktoré si chcete vziať do práce na desiatu. Zrazu vidíte vytekať niečo červené, podobajúce sa krvi. A keďže si nespomínate na žiadne krvácajúce ovocie zo základnej školy na hodinách biológie, usúdite, že ste si práve porezali prst. Čo teraz? Záleží na hĺbke poranenia, no v krátkosti asi takto. Na poškodené tkanivo začne telo reagovať organizovaním krvných doštičiek, ktoré zastavia krvácanie vytvorením zrazeniny. Krvácanie zastavené, vrhnime sa na opravu. Signál pre zhromaždenie bielych krviniek, mastocytov či iných makrofágov, iniciuje práve-vzniknutý zápal. Mastocyty majú schopnosť vyplaviť histamín, ktorý spôsobí vazodilatáciu-rozširovanie ciev, pre zvýšenú rýchlosť dopravenia potrebných buniek (pokiaľ NIE JE poškodená samotná cieva!). Tieto bunky ranu „vydezinfikujú“ (pre prítomnosť baktérii) a odstránia „odpad“ (mŕtve zvyšky buniek). Za krátky okamih sa cievy naopak stiahnu v dôsledku noradrenalínu. Neskôr prichádzajú fibroblasty, ktoré priamo zrenovujú poškodené tkanivo. Tadááá, po rane ani stopy.
„Pamätajme, že vyplavovanie hormónov, proteínov či špecifických buniek na miesto určenia prebieha veľmi rýchlo.“
Prečo?
Hojace procesy sú automatické pre každého z nás. Spôsob, akým si telo lieči rany posudzuje mozog daného jedinca. Poznáme mechanizmy, vďaka ktorým dochádza k zmene kvality liečebných procesov. To však neplatí pri Sudekovi. Resp. my vieme, čo (pravdepodobne) prispieva ku chybnému hojeniu pri Sudekovom syndróme, ale nevieme prečo.
Základná definícia poukazuje na bolestivý stav, odohrávajúci sa spravidla na jednom mieste (najčastejšie členkový/zápästný kĺb), ktorý je neprimeraný intenzitou alebo časom (trvaním), oproti obvyklému priebehu regenerácie vzniknutej traumy. Klinicky obraz tvorí opuch v mieste poškodenia, zmenu teploty tkaniva/kože, začervenanie, lesklosť kože či v niektorých prípadoch obmedzený rozsah pohybu s následnou nekrózou priľahlých tkanív. Aby toho nebolo málo, Sudek sa vie rozšíriť na viaceré miesta, a teda dokáže migrovať a napádať aj iné kĺbne systémy. Najčastejšie sa objavuje u ľudí po úraze, chirurgickom zákroku, infarkte alebo mozgovej príhode.
V hlavnej role…
Vďaka dobre fungujúcemu nervovému systému je bolesť pre nás vnímateľná. A keďže nás má mozog rád, je priamo zodpovedný aj za odpoveď na vzniknutý negatívny zážitok. Za normálnych okolností na vznik traumy reaguje, okrem iného, zápalom. Zápalové látky sú vyslané priamo na miesto určenia. To „naštartuje“ imunitnú odpoveď, ktorej súčasťou býva aj opuch (edém). Tieto reakcie, v prípade Sudekovho syndrómu, nikdy nie sú primerané. Aj napriek nezdaru tela liečiť poškodené tkanivo, pokračuje vo svojej činnosti. Štúdie potvrdzujú, že takto chronická bolesť (čiastočne spôsobená niektorými zápalovými látkami) vplýva, ako inak, najmä na nervový systém. Ak nami opisovaný stav trvá príliš dlho, nervy začnú byť senzibilizované. Inými slovami, nociceptívne neuróny budú reagovať (napr. na váš dotyk, chlad, teplo…) prehnane/neprimerane = centrálna/periferná senzibilizácia. Je možné dopracovať sa až k hyperalgézii či alodýnii. Zatiaľ nie je známe či dochádza k centrálnej senzibilizácii skôr ako k periférnej (alebo opačne).
Je zaujímavosťou, že na končatinách u ľudí s diagnostikovaným Sudekom, môžu byť hladiny noradrenalínu (ktorý cievy sťahuje!) nižšie, ako na zdravej. A aj napriek tomuto faktu dochádza k vazokonstrikcii.
Neutíchajúci zápalový proces sprevádzaný opuchom, s čiastočným poškodením nervových dráh môže mať dopad na mozgovú plasticitu. Presnejšie sa jedná o reorganizáciu somatotopických máp v somatosenzorickej kôre. Tá má za úlohu spracovať pocit bolesti, hmatové, tepelné informácie či vibračné stimuly. Niektoré štúdie poukazujú práve na zmenu u ľudí so Sudekom, v zmysle narušenia dvojbodovej diskriminácie (telo nedokáže zaznamenať viac ako jeden bod dotyku). Vedci sa domnievajú, že mozgová „renovácia“, v našom prípade, vzniká v dôsledku inhibície aferentných informácii z poškodenej časti tela.
Liečba
Existuje celý rad spôsobov, ako Sudekov syndróm liečiť. Dostatočnú evidenciu dôkazov nachádzame v podaní bifosfonátov, kalcitonínu, ketamínu alebo kortikosteroidov. Ku príkladu kalcitonín je hormón, ktorý znižuje množstvo vápnika v krvi. Ako to pomôže? Vápnik je jeden z hlavných pomocníkov pri prenose nervového vzruchu. A keďže pri Sudekovi sa bolesť šíri nepretržite (=a teda aj nervový impulz), na jej zníženie použijeme blokátory vápnikových receptorov, aby sa nervové impulzy (a teda aj bolesť) nemohli toľko šíriť.
Dôkazy o zlepšení zdravotného stavu nachádzame aj v oblasti fyzioterapie, avšak chýbajú presne stanové rehabilitačné programy, vďaka ktorým by bol zber dát jednoduchší a závery presnejšie. Inak povedané, je veľmi ťažké vytvoriť jeden koncept, ktorý by sa dal zovšeobecniť na všetkých ľudí liečených pri Sudekovi. To sa však netýka TENS prúdov (transkutanná elektrická stimulácia nervov). TENS prúdy vykazujú pozitívne účinky v liečbe bolesti, aj keď sa nezdá, že by zvyšovali funkčné schopnosti liečeného tkaniva.
Chirurgická liečba zahŕňa stimuláciu miechy, sympatektómiu až amputáciu. Posledné možnosti pred rozvíjajúcou sa zákernou chorobou.
Ako to už býva zvykom, aj v tomto prípade je dôležitá včasná diagnostika (ideál do 3 mesiacov) s ešte včasnejšou liečbou. Neutíchajúca bolesť, dystrofia až nekróza kostí, svalov alebo nervov nie je sranda. O to viac, pokiaľ sa jedná o progresívne ochorenie. Buďme preto v strehu.
