Je úžasné, čoho všetkého je naše (zdravé) telo schopné v oblasti pohybu. Vytrénované o to viac. Zamysleli ste sa však nad skutočnosťou, v akých vzoroch vykonávame tieto pohyby? Nepochybne má každý jeden z nás svoj vlastný, už prispôsobený pohybový stereotyp, ktorý bol vytvorený a formovaný na základe životného štýlu. Definuje váš život „vertikála“ či „špirála“ ? Poďme sa spoločne pozrieť na umenie svalovej spolupráce našich svalových slučiek či reťazcov, v prevedení (nie len) fyziologických pohybov a taktiež na fakt, prečo viaceré cviky z oblasti fyzioterapie pri rôznych diagnózach, sú z dlhodobého hľadiska neefektívne či nedostačujúce.
Svalová slučka/reťazec
Svalové slučky sú súčasťou svalových zreťazení. Jedná sa o skupinu dvoch svalov upínajúcich sa na vzdialené pevné miesta (puncta fixa). Súčasne je medzi tieto svaly včlenený pohyblivý kostný segment (punctum mobile). Svalový reťazec je teda skupina svalových slučiek, ktoré sú poprepájané kostnými segmentmi, šľachami či väzivovými štruktúrami. Jedná sa o zložitý útvar viacerých tkanív, ktoré sú riadené CNS. To nám dáva príležitosť uvedomiť si, že telo nebude fungovať ako izolovaná svalová jednotka. Toto svalové spojenie nemusí pracovať synchrónne vo všetkých svojich článkov. Práve CNS umožňuje správny a odporúčaný „timing“ zapojenia určitých svalových dráh v danom momente. Na ľudskom tele rozoznávame dva typy svalových reťazcov, a to vertikálne a špirálové. Zatiaľ čo špirálové zreťazenie vedie ku trakcii a odľahčeniu medzistavcových segmentov, vertikálne pracujú v smere gravitácie, a teda stláčajú tieto segmenty k sebe. Keďže špirálové reťazce sú energeticky viac náročné na aktiváciu, k pokojovej stabilizácií využívame práve vertikálne (m. erector spinae, m. quadratus lumborum, ischiokrurálne svaly a pod.). A práve tie sú u väčšiny ľudí dominantnejšie. Prečo? Pretože je nemožné aktivovať (celý) skrížený svalový reťazec (len) pri sedení, práci za počítačom, šoférovaní v aute a podobných NEaktivitách.
„Takáto svalová aktivácia si vyžaduje dynamickú svalovú spoluprácu, ktorú nikdy nedosiahneme statickým postavením tela.“
Využitie vo fyzioterapií
Svalové slučky a reťazce nie sú žiadny novodobý objav. Ich princíp a chápanie dalo podnet na tvorbu viacerým fyzioterapeutickým konceptom. Mená ako Václav Vojta, Alois Brügger, manželia Bobathovci, Herman Kabat, Y. Desawarte s Ch. Larsenom, Richard Smíšek (a mnoho ďalších) vytvorili metodiky, ktoré vznikli práve na základe svalových slučiek či špirál. Mnoho z nich využívame v našej praxi sami. Jedná sa len o metodiku, ktorú slepo nasledujem alebo sa nachvíľu zastavím a porozmýšľam nád tým ako funguje? Vrátim sa k otázke z úvodu. Prečo sú niektoré cviky neefektívne či nedostačujúce? Zoberme si ku príkladu pacienta po parciálnej menisectomii. V nemocničnej rehabilitácii som sa stretol s cvikmi ako drill m. quadriceps femoris, „zatláčanie“ vystretej DK do podložky, do overballu alebo obľúbené cvičenie v ľahu v zmysle „zohnúť-vystrieť“, následná vertikalizácia, pár krokov po miestnosti, neskôr cviky na nestabilnej plošine. Na ďalší deň tie isté cviky, pár krokov po miestnosti. Ale čo o týždeň, o dva, alebo po mesiaci? Znásobíme počet sekúnd v drille, „zohneme-vystrieme“ viac? Kolenný kĺb je váhonostný kĺb. Kedy pracuje takýto kĺb najviac? Pri chôdzi, prechode zo sedu do stoja (a naopak), bicyklovaní, prechode zo stoja do drepu/do výpadu, behu, chôdzi do/zo schodov, a ďalších XY ľubovoľných činnostiach. Ako ste si mohli všimnúť, sú to najmä aktivity v stoji alebo prechody medzi nimi (dynamické činnosti). Izometrické svalové aktivácie sú vhodné (najmä) v skorej fáze rehabilitácie, kedy zvyšujeme svalovú silu. Popritom samozrejme zväčšujeme rozsah pohyblivosti daného kĺbu. No nezabúdajme na proces adaptability nami rehabilitovaného kĺbu v jeho základnej dennej/funkčnej činnosti. Kolenný kĺb funguje najlepšie v spolupráci s ČK a BK. Tak si dokážeme aktivovať svalové reťazce na celej DK a tento kĺb následne „zaviazať“ (posilniť, uviesť do funkčnosti). Toto je opis cvičenia v ľahu alebo v sede. Pre (maximálne) zapojenie celého svalového reťazca je nutná vertikalizácia a pohyb. Hľadajme pohyby pri ktorých dochádza k recipročnej inhibícií, kde sa svaly „zväzujú“, a kĺb nevykonáva pohyb v jednej rovine (aj KK je schopný malej rotácie). Toto bola veľmi malá ukážka princípu rehabilitácie po parciálnej menisectomií za pomoci svalových reťazcov. Okrem sagitálnej roviny poznáme frontálnu či transverzálnu. Využívajme všetky 3 v procese prispôsobovania ošetrovaného kĺbu na rôznu zaťaž, pohyb či postavenie samotné. Ako znie prvá otázka pacienta? „Kedy budem môcť hrať tenis, futbal, behať, lyžovať sa“? Veďme ľudí k samostatnosti, spontánnosti, edukujme ich k rutinným/denným aktivitám. Pretože vo väčšine týchto pohybov sú svalové zreťazenia v najväčšej aktivácii. Prezraďme im, ako fungujú/pracujú a výsledky budú o to úsmevnejšie.
Perspektíva do budúcnosti
Svalové špirály vytvárajú pre ľudí zdanlivo nekonečné spektrum prevedenia a ich synchrónneho zapojenia v daný moment. Aj vďaka týmto prepojeniam sa môžeme voľne hýbať, „fázovať“ pohyb alebo robiť šport, ktorý nás baví. K akému pohybu dochádza keď futbalista vystrelí na bránu? Keď tenista predvedie dokonalý „forehand“? Keď MMA zápasník pracuje na „knockoute“ svojho súpera? Teraz už odpoveď poznáte. Špirálová stabilizácia dáva športovcom (takmer) nekonečné možnosti rozvíjania cieleného pohybu. Nám fyzioterapeutom zas viaceré možnosti v oblasti liečebnej rehabilitácie. A každému jednému z nás, slobodu pohybu.
