Puknutie/prasknutie v kĺbe. Ten známy zvuk bez ktorého niektorí ľudia ani len nevstanú z postele. Ten zvuk, ktorým si uvoľňujete krčnú chrbticu/prsty, počujete ho vždy keď si kľaknete (kvoknete) alebo vás sprevádza pri chôdzi. Tento jav je dlhodobo spájaný s rôznymi ochoreniami kĺbneho systému, obmedzením pohybu alebo deštrukciou chrupaviek. Čo z toho je pravda? Spoločne na to určite prídeme.
Pôvod a vznik
Takéto prasknutie, lupnutie či puknutie odborne nazývame krepitus (z latinského slova crepō – hrkálka, vŕzganie). Odkiaľ sa tento podivný, pre niektorých uspokojujúci (pre iných zas nie) zvuk berie? Etiológia vzniku opisovaného javu je doteraz nejasná, resp. má viacero teórii či názorov. Za krepitus považujeme nie len samotné puknutie (ktoré trvá <1 sekundy), ale aj chrupkanie (alebo ang. sloveso „crunch“) počas celej doby prevádzania pohybu a niekoľko ďalších. Platí v týchto odlišných prípadoch rovnaká etiológia? Nemyslím si. Preto si teoretické príčiny vzniku praskacích/chrupkacích javov vysvetlíme samostatne.
Vzduch a bublinky
Prvá, najviac známa teória, je teória „vzduchových bubliniek“. Myslíte si, že to čo počujete pri pukaní svojich prstov, je vzduch z bubliniek, ktoré vznikajú priamo v kĺbe? V podstate máte pravdu. Kĺb definujeme ako pohyblivú štruktúru, ktorá sa skladá z jednej alebo viacerých kosti, ktoré sa dotýkajú plochami pokryté chrupavkou. Jedna plocha je (zvyčajne) tvorená kĺbnou jamkou a druhá hlavicou. Toto spojenie je obkolesené tzv. synoviálnou membránou (=útvar, vďaka ktorému je kĺb pri pohybe premazávaný). Jej súčasťou je synoviálna tekutina (samotný premazavací „olej“), ktorá svojou konzistenciou pripomína vaječný bielok. Tu sa dostávame k hlavnému bodu tejto teórie. Plochy nášho kĺbu sa počas normálneho pohybu vzďaľujú a približujú. Takýto pohyb má zvyčajne svoje hranice. Popri rutinnej chôdzi sa nestáva, že spravíte abnormálne dlhý krok, z ničoho nič vyskočíte či si len-tak kľaknete. Tak ako sa nestáva, že sa vašej prsty z ničoho nič natiahnu do dĺžky nad fyziologickú hodnotu. Počas takéhoto nadmerného pohybu v kĺbe (vytočenie krčnej chrbtice, natiahnutie prstu) sa synoviálna membrána natiahne a v spomínanej vaječný bielok pripomínajúcej tekutine sa vytvoria molekuly vzduchu, ktoré sa zhluknú do jednej veľkej bubliny. Nami vytvorená neškodná vzduchová bublina praskne a výsledkom je spomínaný zvuk. Prečo nám ale nejde zopakovať „puknutie“ hneď po predošlom? Pretože molekuly vzduchu sa bezprostredne po puknutí vstrebú späť do synoviálnej tekutiny. Približne 20 minút trvá, pokým sa tlak vyrovná a bublinky sa môžu znovu objaviť. V raritných situáciách sa však môže stať, že namiesto vytvorenia jednej bubliny, vzniknú dve či viac. (video celého opisovaného deja TU)
Chrupavka²
„Chrupkanie“ v kolennom kĺbe počas vystierania? Čo sa počas tohto zvuku deje vo vnútri nášho kolena? Hovoriť budeme o tzv. femoro-patelárnom spojení (spojenie medzi stehennou kosťou a jabĺčkom). Oba útvary (spodok stehennej kosti a vrch jabĺčka) spolu komunikujú prostredníctvom chrupaviek. Pri pohybe sa tieto chrupavky o seba „obtierajú“ a vytvárajú ideálne prostredie pre bezchybný pohyb. Koniec-koncov je to ich primárna úloha. Prečo potom ten zvuk? Takýto zvuk vzniká pri nejakom poškodení či chybnom vývine niektorej/oboch chrupaviek. Prispieť k tomuto javu môže aj abnormálne vyvinutý femoro-patelárny kĺb, čo však nie je príliš časté. Poškodené/zlé vyvinuté chrupavky nebudú teda hladké (fyziologické) a vzájomný pohyb nebude prebiehať tak vláčne, jemne a elegantne. Ich povrch bude drsný, nerovný, asymetrický s predpokladom na vznik artrózy. Pohyb bude pripomínať zlé premazané dvere či nenaolejované ozubené kolieska (samozrejme závisí od rozsahu poškodenia).
„Artróza NIE JE jediná príčina pre „chrupavčitý“ zvuk v našom kolene!“
Sú ľudia, u ktorých prebieha tento fenomén bezbolestne. V takej situácií nie je nevyhnutná rehabilitácia či iný zásah zo strany odborníkov. Je na mieste tento stav sledovať, vnímať či pracovať na všeobecnej prevencii proti vzniku artrózy. Pokiaľ je však prevedený pohyb „chrupavčitý“ za sprievodu bolesti, odporúča sa návšteva u lekára alebo fyzioterapeuta.
Problém
Mnohé výskumy ukazujú, že vzduchový krepitus je úplne neškodný a nespôsobuje žiadne opotrebovanie kĺbneho systému. Inak povedané, dodnes nemáme preukázateľný dôkaz, že krepitus priamo asociuje s poškodením chrupavky, kostného či väzivového aparátu. Príkladom je známy experiment doktora Donalda Ungera, ktorý si „pukal“ kĺby prstov len na ľavej ruke po dobu 60+ rokov. Po dokončení výskumu sa u Donalda neobjavili ŽIADNE náznaky vzniku artritídy, artrózy či iného kĺbneho ochorenia v porovnaní s kĺbmi na pravej ruke (RTG snímky). Dokonca si za tento neobvyklý počin vyslúžil tzv. Ig Nobel Prize (satirická Nobelová cena, ktorá sa udeľuje za neobvyklé či triviálne úspechy vo svete vedy a výskumu).
Existuje však viacero druhov krepitusu, ktoré môžu naznačovať problém. Niektoré z nich sú dokonca zaradené do klinického obrazu u pacienta s artrózou pri diagnostike. Roztrhnutý/natrhnutý meniskus, poškodené väzy, artróza, diskoidný meniskus (abnormálny tvar menisku od narodenia) sú najčastejšie diagnózy, pri ktorých môžeme počuť krepitus. Tzv. „chrupkanie“ alebo preskočenie šľachy cez kostné výbežky môžu (nemusia) byť prvotné signály pre degeneratívne zmeny. No klasicky vzduchovo-bublinkový fenomén medzi nich nepatrí.
Takže jediný problém, ktorý pukanie prstov spôsobuje je, že to je (pre niekoho) veľmi OTRAVNÉ.
